Od konca 1. storočia až do začiatku 70. rokov 2. storočia sa na takzvanom Ostenfelde, východne od dnešného starého mesta Straubing, nachádzali súčasne dva kastely, ktoré tvorili jadro rímskeho Sorviodurum. Bol tu aj prístav. Takzvaný západný kastel, nad ktorým dnes stojí nemocnica, bol neskôr úplne zničený. Vo východnom kasteli III s rozlohou 3,2 hektára bola umiestnená tisícčlenná lukostrelecká jednotka. Z fázy drevostavby (okolo polovice 2. storočia) sa podarilo vykopať len málo.

Premena na kamennú stavbu sa uskutočnila ešte pred markomanskými vojnami. Vďaka leteckým snímkam, geofyzike a čiastkovým archeologickým výskumom bolo možné zrekonštruovať takmer celý pôdorys poslednej fázy kamenného kastela. Svedčí o tom, že tu bolo šesť barakov pre jazdeckú jednotku zloženú z približne 240 mužov a desať barakov pre pechotu. Toto zloženie zodpovedá tomu, o čom antický autor známy ako Pseudo-Hygin podal záznam ako o čiastočne jazdeckej, zdvojenej kohorte. Východná pevnosť v Straubingu je zatiaľ jediným archeologickým dokladom tohto údaju. Okolo kastela sa čoskoro vyvinul veľký vicus, ktorý najneskôr po markomanských vojnách zrástol s vicusom opusteného kastela IV. Kastel a vicus boli zničené a opustené okolo polovice 3. storočia.

Z tohto obdobia pochádza slávny straubingský poklad. V neskoroantickom období bol postavený kastel neznámej veľkosti, ktorého pozostatky sa dnes nachádzajú pod Kostolom sv. Petra a okolitým cintorínom. Po veľmi krátkej drevenej stavebnej fáze, ktorú pravdepodobne začiatkom 4. storočia zničil požiar, bolo postavené kamenné opevnenie, využívané až do 5. storočia. Pri vykopávkach bol zachytený len krátky úsek múru a radarovými meraniami bolo zistených len málo nálezových situácií. Rozsah nálezov je však jednoznačným dokladom o kasteli postavenom na výraznom kopci, čo je pre túto polohu typické. Zo Straubingu sú známe aj tri pohrebiská z tohto obdobia.