Legionársky tábor Vindobona s rozlohou približne 22 hektárov (30 futbalových ihrísk) sa nachádzal na náhornej plošine odolnej proti povodniam, ktorú na západe ohraničovala rieka Ottakringerbach a na juhu a východe rieka Wienfluss. Múry tábora a priekopy sú v panoráme mesta viditeľné aj dnes, keďže minimálne múry sa asi používali ako mestské hradby Viedne až do konca 12. storočia.

Legionársky tábor postavila v roku 98 n. l. jednotka legio XIII gemina, ktorá tu bola umiestnená až do roku 101 n. l. Po nej prišla jednotka legio XIII. gemina Martia Victrix, ktorá bola v roku 114 n. l. presunutá do Carnunta. Vystriedala ju legio X gemina, ktorá zostala vo Vindobone až do 5. storočia. Táborové múry a hlavné budovy (principia, praetorium) boli už v prvej stavebnej fáze na konci 1. storočia n. l. postavené z kameňa, zatiaľ čo kasárne pre vojakov boli až do druhej polovice 2. storočia postavené z hlinených tehál a až potom dostali kamenný základ. Dodnes sa zachovali časti tzv. tribúnových domov, teda ubytovania najvyšších dôstojníkov légií, ktoré sú prístupné v suteréne Rímskeho múzea.

Od 4. storočia sa plochy v rámci tábora využívali ako sídlisko pre civilné obyvateľstvo. V neskorej antike sa priamo na sever od pevnosti pravdepodobne nachádzal prístav. Civilná osada (canabae legionis) okolo legionárskeho tábora existovala pravdepodobne od prvej do druhej polovice 3. storočia. Väčšina budov bola postavená z dreva s kamenným základom, hoci niekoľko domov bolo postavených výlučne z kameňa s kolonádami orientovanými do hlavnej ulice. Neskororímske osídlenie sa obmedzilo na niekoľko zón, predovšetkým na priestor križovatky limitnej cesty a predĺženej via decumana okolo Michaelerplatzu. Tento úsek ulice je dnes možné vidieť prostredníctvom takzvaného Holleinovho oka v rámci úpravy námestia.