Lauriacum bolo vo svojich začiatkoch jednoduchou malou osadou pri moste cez rieku Enns. Po umiestnení légie II Italica v poslednej tretine 2. storočia sa Lauriacum stalo najdôležitejšou vojenskou základňou v provincii Norikum. Z pôvodne malej osady sa vyvinul legionársky tábor s príslušnými vojenskými zariadeniami a rozsiahlymi civilnými sídelnými oblasťami. 

Legionársky tábor tvoril centrum a srdce mesta Lauriacum. Rozprestieral sa na ploche približne 21 hektárov, čo zodpovedá 28 futbalovým ihriskám, a bol zabezpečený prstencom hradieb s vežami. Pred ním sa na troch stranách nachádzala dvojitá hrotitá priekopa, z ktorej jedna je dodnes dobre viditeľná v oblasti bývalého severného rohu tábora. Z hlavnej brány tábora (porta praetoria) je výhľad na ústie riek Enns a Aist do Dunaja. Údolie rieky Ais nie je len dôležitou obchodnou cestou na sever, ale aj potenciálnou nájazdovou a prístupovou cestou pre vojenské operácie. 

Bazilika svätého Vavrinca bola postavená na múroch rímskej predchodkyne, ktorá sa vzhľadom na svoju polohu interpretuje ako guvernérsky palác. V suteréne dnešného kostola možno vidieť múry zo stredného cisárskeho obdobia, ako aj neskoroantickú apsidovú sálu a zvyšky ranokresťanskej cirkevnej stavby. V murive baziliky sa stále nachádzajú kamenné bloky z bývalého táborového múru. 

Na výrobu vápna potrebného na stavbu vojaci prevádzkovali celý rad vápenných pecí, z ktorých sa zachovalo dvanásť. Obzvlášť dobre zachovaný exemplár (pec č. 9) si dnes môžete pozrieť v prístrešku Calcaria. 

Ako dôležitý zdroj informácií o ľuďoch slúžia pohrebiská a hrobové pamiatky. Pohrebiská sa nachádzajú mimo sídelných oblastí pozdĺž hlavných ciest. Z viac ako 30 známych rímskych pohrebísk v Lauriacu je doteraz známych približne 1500 pohrebov.